Solaris ako zrkadlo pozemských túžob i tiesní.

Hoci si k filmu Solaris Andrej Tarkovskij vždy zachovával určitý odstup a vo svojej tvorbe mu nikdy neprikladal prílišnú dôležitosť, s odstupom času sa nám javí ako dielo preňho takmer kľúčové. Možno bolo pre režiséra spojené s atmosférou nepríjemných okolností, ktoré sprevádzali jeho vznik. Bolo to v období, kedy trpel nespravodlivým, niekoľkoročným zakázaním svojho ambiciózneho filmu Andrej Rubľov (1966), kedy sa mu nedarilo presadiťdo výroby žiaden zo zamýšľaných projektov a ani príprava samotného filmu Solaris sa nezaobišla bez problémov. Dlho mu napríklad trvalo kým si k literárnej predlohe Stanislawa Lema našiel adekvátny vzťah a ešte pred nakrúcaním musel pristúpiť na mnohé kompromisy, ktoré vyplynuli z autorových kritických poznámok.

Spisovateľove kategorické zásahy do svojej koncepcie pociťoval natoľko bolestne, že sa rozhodol v budúcnosti realizovať už len vlastné scenáre, prípadne také, ktoré mu umožnia plne sa stotožniť s ich myšlienkovým obsahom. Zároveň si však uvedomil, že ním pôvodne odmietaný sci-fi žáner, môže byť naopak veľmi inšpiratívny a významovo nosný aj pre vlastné duchovné, meditatívne príbehy naplnené filozofujúcou reflexiou. Práve túto polohu si na Lemovej knihe cenil najviac. Nie dobrodružné, dramatické epizódy výskumnej misie na dosiaľ neprebádanej planéte Solaris obývanej obrovským živým oceánom, ktorý disponuje vysokou inteligenciou. Na predlohe ho zaujali predovšetkým tajomné dôsledky vyplývajúce z tejto zvláštnej komunikácie, prejavujúcou sa materializáciou naliehavých pozemských spomienok, predstáv, túžob či vnútorných tiesní, ktoré uvádzajú jednotlivých členov expedície do ťažkých psychických stavov. Aj keď sú od Zeme vzdialení tisícky kilometrov a ich telá prekonali bezváhový stav, od svojich pozemských zážitkov a starostí sa nedokážu odpútať. Neraz je to to posledné, čo im dáva zmysel žiť. Preto režisér v expozícii filmu venuje toľko priestoru vykresleniu hrdinovho domáceho prostredia, ale aj okolitej prírody, zobrazenej v rôznych výsekoch a významových okamihoch, ktoré si protagonista vrýva do pamäti a ako azda najvyššiu životnú hodnotu a spolu s celým konglomerátom ďalších osobných, kultúrnych i spoločenských väzieb odnáša spolu so sebou do vesmíru. Zhmotnené svedomie na planéte Solaris mu potom ponúka jedinečnú, a žiaľ, často aj priveľmi tristnú možnosť sebapoznania. V deji načrtnuté alebo dramaticky obšírnejšie rozvedené motívy hriechu, viny, obete či vykúpenia sa v nasledujúcich Tarkovského filmoch Zrkadlo (1974), Stalker (1979), Nostalgia (1983) a Obeť (1986) stávajú ústrednými témami, obohacujúcimi svetovú kinematografiu o duchovný rozmer umelecky cennej reflexie prítomného sveta...