Osamelosť prvočísel
Prvočíslo je už zo svojej podstaty osamelé. Je deliteľné len samým sebou alebo jednotkou. Stojí oddelené od ostatných čísel, je vyvrheľom matematického sveta, ktorý funguje v tom ľudskom bez zmierňujúceho súcitu.
Film Saveria Constanza Osamelosť prvočísel je nakrútený podľa úspešnej knihy jeho krajana, Taliana a matematika Paola Giordana, ktorý spolupracoval aj na scenári filmu. Po prečítaní knihy, rovnako ako po zhliadnutí filmu, ostane v čitateľovi/divákovi pocit prázdnoty, nenaplnenosti a skoro až fyzického utrpenia z príbehu Mattiu a Alice. Obaja, spisovateľ i režisér, dokážu sprostredkovať svet dvoch mladých ľudí s dôsledným lipnutím na stupňovaní osamelosti a bez štipky zľutovania. Kým pre Paola Giordana bola kniha prvotinou, ktorá zožala veľký medzinárodný ohlas, pre režiséra je film Osamelosť prvočísel v poradí tretím celovečerným hraným filmom a okrem iného bol vybraný do súťažnej sekcie na 67. ročníku benátskeho filmového festivalu.
Tak ako všetky veľké príbehy, aj tento je o láske. Alebo, ak chceme, o ne-láske. Lebo svet, v ktorom najskôr deti a neskôr dospelí Mattia a Alice vyrastajú a žijú, láske nepraje. Rovnako nepraje ani porozumeniu, vydýchnutiu, úľave. Mattia a Alice žijú v Turíne v prostredí postmoderného meštianstva uzavretého v individualizovaných segmentoch-kobkách, ktoré si hovoria rodiny. Film veľmi presvedčivo zobrazuje momenty zachytávajúce ich životné dráhy. Na ich začiatkoch sú chybné rozhodnutia, ktoré nesú po celý život so sebou, bez možnosti zbaviť sa ich, vyliečiť sa z nich, či aspoň prekročiť ich. Stavajú okolo hlavných hrdinov múr, ktorí musia útrpne znášať. V momente, kedy sa hlavné postavy osudovo stretávajú a pochopia, že patria k sebe, už majú svoje „veľké" rozhodnutia za sebou. Mattia odmietne zobrať svoje postihnuté dvojča Michaelu na detskú oslavu a Alice, ktorá sa pomočuje, sa vzdiali od lyžiarskej skupiny, aby si v súkromí mohla uľaviť a utrpí úraz.
Napriek tomu, že obaja chápu, že ich čosi blízke spája, nevedia na seba zo svojich osamelých kútov dosiahnuť. Ich vzťah, to sú iskierky nádeje, romantiky, osudovosti, míňania sa a hľadania, ktoré si divák musí zaslúžiť a bojovať o ne rovnako ako aj Mattia a Alice.
Režisér Constanzo sa v adaptácii neuberá cestou otrockej adaptácie. Vo filme „vypichuje" dôležité miesta predlohy a vytvára na mizanscénu bohaté scény, v ktorých necháva hlavné postavy topiť sa. Efekt ich vzájomného osamelého zraňovania je potom citeľnejší. Herecké výkony hlavných predstaviteľov ako aj vedľajších postáv sú neštylizované, civilné a takisto prispievajú k ľahšiemu uchopeniu náročnej látky.
Kamera (Fabio Cianchetti) sa zameriava na prežívanie, vnútorný svet postáv, málokedy sa uchyľuje k popisnosti. Veľmi pomaly a skoro až bolestne odhaľuje prázdno obydlí, rodín, bezobsažnosť výchovy, školského zariadenia, neskôr ich vlastných vzťahov (nevzťahov) a práce, resp. štúdia. Napriek tomu, že príbeh je rozprávaný lineárne, zdanlivo jednoducho a civilne, nič v ňom nie je „normálne". Nič nie je ľudské, akceptovateľné, prirodzené. Svet, v ktorom deti vyrastajú, im neostane nič dlžný. Obaja sú obeťami šikany, osamelosti, detskej krutosti. Obaja túžia byť milovaní, trestajú sa a nevedia odpustiť sami sebe. Mattia sa reže, Alice neje. Niekedy má divák pocit, že sa dostáva do príliš hlbokej intimity Mattiu a Alice, že je takpovediac neslušným voyerom a ich telá mu nedajú dýchať. Je to preto, lebo len telo je územím, nad ktorým majú kontrolu. Je jediným súkromím vo viditeľnej osamelosti, ktorou „šťastná" väčšina pohŕda. Preto je filmová adaptácia diela postavená najmä na hereckých výkonoch hlavných predstaviteľov (Alba Rohrwacher, Luca Marinelli) a to viac prostredníctvom mimiky a giest, než slov. Režisér vo filme totiž uprednostňuje obrazy a hudbu pred hovorením.
Náročnú literárnu predlohu, ktorou román Paola Giordana bezpochyby je, oživuje Constanzo výbornou kamerou, skvelým kastingom, mizanscénou a obrazovým zhutnením osudovej príťažlivosti dvoch prvočísel - Mattiu a Alice. Na rozdiel od knihy, film sa vyhýba dopovedaniu príbehu a necháva rozprávaniu otvorenejší koniec, napriek tomu, že ho v mnohom predznačuje.
