O Ceste, ktorej som uveril...

Čo už možno napísať o Felliniho Ceste? Všetko už bolo napísané, všetko popremýšľané, boli v ňom nájdené myšlienky, o ktorých snáď ani samotní autori netušili. A predsa sa o niečo pokúsim, o niečo, čím Fellini oslovil mňa, o niečo, čo stálo pri začiatkoch môjho filmového svetonázoru. Felliniho Cesta bola totiž prvým filmom, ktorý ukázal cestu mne, cestu k práci filmového režiséra...

Bol to felliniovský fatalizmus, mysticizmus, možno religionizmus, bola to jeho žonglérska hra s večnými pojmami, akými sú dobro, zlo, živočíšny primitivizmus, násilie, filozofia a múdrosť. Fellini to všetko šokujúco umiestnil do akéhosi ľudoprázdna ako trojuholník; na jednej strane čisté nepoškvrnené dobro reprezentované neuveriteľnou postavou Gelsominy, na druhej filozofiu a múdrosť blázna a na tretej dokonale vykreslené zlo stelesnené v postave Zampana.

Fellini ignoruje realitu, jeho postavy sa pohybujú a konajú kdesi na morálne vyprahnutej planéte. Symbolika je jasná; priestory, v ktorých sa dráma odohráva sú pusté, špinavé, splývajú s nekonečnou mystickou hladinou mora. Ale aj v tejto symbolicky mŕtvej krajine nachádzame societu, je použitá opäť symbolicky, aby prerušila beh udalostí a zdôraznila hlúposť človečenstva. Mám na mysli pomerne dlhú scénu procesie, ktorá tiahne mestom a smrdí zatuchnutou Byzanciou.

Skutočnú pozornosť Fellini venuje komediantom, cirkusantom, klaunom, akoby nám chcel pripomenúť, že práve v prostredí okolo nich sa zrodilo umenie a to niekde tam, kde si ľudstvo začalo uvedomovať, že je ľudstvom.

Veľmi zaujímavý je motív pochodujúcich muzikantov. Kde sa vezmú, tam sa vezmú, prepochodujú zdanlivo nesúvisiac s príbehom, hrajú a trúbia podivný marš a zase ako prízrak zmiznú (tento motív nájdeme aj v iných Felliniho filmoch). Aj táto scéna má svoju metaforu, je to akési varovanie, postavy kráčajú stroho a strohý a nemilosrdný je aj ich marš...

Vráťme sa však k trojuholníku, o ktorom je táto mystická hra. Gelzomina, dievča chudobné na duchu, čistá, na tomto svete určená k tomu, aby bola blahoslavená; „...všetko na tomto svete je na niečo dobré, kamienok, aj ten na niečo slúži, nevieme na čo, ale má svoje poslanie, i ty, aj keď si škaredá, slabá na hlavu si pre niečo užitočná...“ (hovorí Blázon). Zampano je stelesnením zla, človek – zviera. Niekedy svojim prejavom a oblečením pôsobí až schematicky. Ale tak to má byť, o jeho jasnej symbolike vypovedá aj prvé konfliktné stretnutie s Bláznom, ktoré je aj o tom, že zlo je tu večne a dobro, žiaľ, len dočasne. Gelsomina nechápe a pýta sa: „Poznáte ho už dlho?“ a Zampano odpovie: „Až priveľmi dlho...“. „Už večnosť!“, žiadalo by sa dodať a metafora by bola na svete. Antony Quinn to tak majstrovsky dotvoril mimikou, že náš klasik by povedal „netreba toľko slov...“..

Fellini je pesimista a vie, že aj v tomto príbehu zlo zvíťazí a vie to i blázon – filozof, vie, že onedlho musí zomrieť, lebo tak je to napísané v knihe osudu. A predsa sa tu niekde objavia razantní pochodujúci muzikanti a muzicírujú svoj marš, teraz akoby podivne optimisticky. Takto Fellini rozohráva svoju baladu mystiky a nepísaných zákonov všemocného vesmíru. Nie je možné nezmieniť sa o hudbe Nino Rotta, ktorý s matematickou presnosťou vkladá centrálny motív krásny vo svojej jednoduchosti do

rozličných situácií, od dýchania malých klaunských husličiek, cez plač celého symfonického orchestra až po víťazné tóny Gelsomininej trúbky znejúcej do výšin, čisto a v plnej krásne oznamujúcej nebesiam „...lebo moje je kráľovstvo nebeské“.

Všetku svoju filozofiu a vierovyznanie Fellini vložil do poslednej scény filmu. Zampano, večne sa túlajúce zlo po tejto zemi kľačí dobitý na brehu mora, naraz zodvihne zrak do tmavých výšin a v tom pohľade je všetko; strach, bolesť aj výčitka. Fellini napĺňa posolstvo Blázna „všetci máme na tomto svete svoje poslanie“. V Zampanovom pohľade je zúfalá výčitka, výkrik „Prečo je moja úloha ukrytá?“ a kŕčovito sa rozplače. Nekonečným morom sa film začína a na brehu tejto nekonečnosti sa aj končí.

Neviem, či je tak, ako som to napísal, možno to už niekde napísal niekto iný. Neviem. Na tom však vôbec nezáleží. Rozhodujúce je, ako som to cítil ja. Čo a ako ma v mojich filmárskych začiatkoch oslovilo a čomu som uveril.