Dnes je 19.November 2017, meniny má Alžbeta, zajtra Félix

Katalóg filmov

Katalóg filmov
Nebo nad Berlínom
Krídla túžby a posolstvo nádeje alebo „O veciach medzi Nebom a Zemou"

Krídla túžby a posolstvo nádeje alebo „O veciach medzi Nebom a Zemou"

recenzia prebratá z Filmových listov

Nebo nad Berlínom, ktorým sa „filmový kozmopolita" Wim Wenders po desiatich rokoch od nakrútenia snímky V behu času (1976) filmársky vracia do rodného Nemecka, je skutočným medzníkom v jeho tvorbe - on sám ho dokonca označil za svoju „druhú prvotinu", pričom všetky jeho predchádzajúce diela spadajú do jedného „veľkého príbehu", rozprávaného stále znovu v dvanástich filmoch po sebe. Alegorický príbeh dvoch moderných anjelov Damiela (Bruno Ganz) a Cassiela (Otto Sander), z ktorých prvý sa kvôli láske k cirkusovej artistke Marion (Solveig Dommartin) vzdáva večnosti a stáva sa človekom, sa odohráva vo vtedy ešte rozdelenom Berlíne - ako syntéze skutočnosti a zároveň symbolu Nemecka i celého sveta, rozdeleného rovnako ako Berlín na Západ a Východ. Berlín a jeho genius loci sa tak vo filme stáva „historickým miestom pravdy", ktoré je pre režiséra stelesnením minulosti, prítomnosti i budúcnosti - alebo inak povedané Času, v prípade Berlína neodmysliteľne spojeného s utrpením, pocitom viny, ale i s nádejou a očakávaním slobody...

Film začína básňou o detstve Lied vom Kindsein Wendersovho dlhoročného priateľa a spolupracovníka, spisovateľa a scenáristu Petra Handkeho, ktorú na biely list papiera píše hlavný hrdina - anjel Damiel, pričom v zvukovej rovine zároveň počujeme jej Damielom polospievaný-polorecitovaný prednes - asi ako keď malé dieťa v škole prednáša básničku, alebo si pospevuje pesničku. Damielovým „detským" prednesom - spoločne so symbolicky „čistým" papierom, na ktorý píše Handkeho verše o tom, ako to bolo, „keď dieťa bolo dieťaťom, názory žiadne nemalo, návyky tiež nie...", akoby nám autori filmu už v jeho úvode chceli naznačiť, akú poetiku a aký uhol pohľadu si pre svoju reflexiu nielen nad Berlínom, ale i naším súčasným svetom, zvolili - a že pohľad ich anjelov bude pohľadom „detsky čistým" a „nezaťaženým" dospelými názormi či zvykmi.

Damiel sa díva na Berlín z vrcholu veže rozboreného kostola Gedächtniskirche, ktorý stojí v strede Západného Berlína ako historický symbol nádeje i ničenia ľudstva, a vidí pod sebou veľké mravenisko ľudí, ktorých myšlienky má - ako anjel - schopnosť čítať. Damiela vidia iba deti - pre ostatných ľudí je neviditeľný. Ako anjel sa tiež dokáže voľne prenášať nielen z jedného miesta na druhé - čiže v Priestore, ale i z prítomnosti do minulosti - teda v Čase. Damiel so súcitom načúva myšlienkam osamelých ľudí, ktoré odzrkadľujú ich starosti a bolesti, ale i sny, túžby a nádeje... S druhým anjelom Cassielom si Damiel vymieňa výsledky svojich pozorovaní radostí a žiaľov obyvateľov Berlína. Miestom ich stretnutia je najčastejšie berlínska knižnica - symbol bohatosti ľudského poznania, kde sa koncentrujú ľudstvom vytvorené hodnoty. V poznatkoch oboch anjelov sa odráža minulosť i prítomnosť Berlína ako „historického miesta pravdy" a zároveň sa v nich mieša tragika i krása ľudskej existencie ako takej. To všetko vytvára pre nesmrteľnosťou trochu už unavených anjelov akési veľké tajomstvo Života, do ktorého najmä Damiel túži preniknúť, aby mohol objavovať jeho krásy - pocítiť „pevnú pôdu pod nohami", môcť aspoň raz povedať „teraz namiesto večne". A v tom spočíva posolstvo nádeje Wendersovho filmu - v Damielovej túžbe po tiaži, dotyku a konečnosti, ktoré sú preňho ako anjela nedostupné - v nečakanom prevrátení uhla pohľadu, keď nesmrteľný anjel závidí smrteľnému človeku jeho pozemský Život...

Inšpiráciou pre vytvorenie postáv anjelov sa pre Wendersa stala poézia nemeckého meditatívneho lyrika Rainera Maria Rilkeho. Pristavme sa na chvíľu pri motíve anjela v diele tohto nemecky píšuceho pražského rodáka. Podľa Rilkeho bytosť anjela - „to je rieka, ktorá prechádza oboma ríšami, ba to, čo je voda na zemi a v atmosfére, to je anjel vo väčšom okruhu ducha... pád a vzostup". Rilkeho anjel ako sprostredkovateľ medzi Bohom a človekom sa vznáša medzi Nebom a Zemou, prechádzajúc tak „oboma ríšami" - ríšou živých a ríšou mŕtvych... „Každý anjel je strašný...", píše vo svojom vrcholnom básnickom diele Duinské elégie Rilke. Anjel tak podľa neho nie je onen krásny okrídlený mladík so svätožiarou, ako ho poznáme z kresťanskej ikonografie, ani nežná detská postava z renesančných či rokokových malieb - rilkeovský anjel je bytosťou, v ktorej sídli Život rovnako ako Smrť, pôsobí na človeka skôr ako bytosť zo Starého zákona, ktorá vystupuje s plamenným mečom. Vo svojej poézii Rilke konfrontuje svet „oboch ríš": všetko to, čo určuje svet živých pre mŕtvych náhle stráca platnosť - „čo podliehalo vzťahom, vidieť v priestore"... A práve anjel preklenuje „obe ríše" - teda Priestor, ale i „všetky tie veky" - minulosť, prítomnosť a budúcnosť - teda Čas...

Čo teda majú spoločné a čo rozdielne rilkeovskí anjeli vo vzťahu k svojim moderným kolegom z Wendersovho filmu? Rovnako ako rilkeovskí i wendersovskí anjeli sú prostredníkmi medzi „oboma ríšami" - Nebom a Zemou - Životom a Smrťou - a podobne ako v Rilkeho veršoch i vo Wendersovom filme berlínski anjeli preklenujú Priestor a Čas. Od Rilkeho „strašných" anjelov sa však odlišujú už spomenutým „detsky čistým" a názormi ani návykmi „nezaťaženým" pohľadom, ktorým sa dokážu dívať na náš svet a odhaľovať jeho tajomstvá i skrytú krásu - a vďaka ktorým Damiel dokonca zatúži po pozemskom živote. Wendersovský anjel je stále ten tradičný „posol nebies" v pôvodnom gréckom význame slova - a zároveň i akýsi moderný „anjel strážny", nadprirodzená bytosť, ktorú má podľa náboženských predstáv každý človek ako svojho ochrancu - u Wendersa je to však skôr „anjel-utešiteľ" viac v humanistickom ako náboženskom význame. Je to anjel, ktorý už vlastne netvorí spojovací článok medzi človekom a Bohom - pretože ten sa akosi vytratil a neviditeľných, nežných a milujúcich anjelov tak nechal nielen akoby „nezamestnaných", ale na rozdiel od zaužívaných ľudských i náboženských predstáv o zmysle ich bytia tiež bezmocných. Nemôžu zasahovať do osudov ľudí a ochrániť ich pred zlom, môžu iba načúvať ich myšlienkam, bolestiam i snom a prehovárať k ich srdciam.

Vráťme sa však k príbehu Damiela, ktorý na priestranstve medzi panelákmi objaví cirkus - a v ňom „lietajúcu" artistku na hrazde, Marion. Osamelá Francúzka, pre ktorú je cirkus - romantické miesto úniku pred všednou realitou - čímsi ako snom, práve nacvičuje pre večerné predstavenie „anjelské" číslo s umelými krídlami. Damiel, zaujatý jej krásou a zároveň schopnosťou „lietať", najmä však hĺbkou jej smútku, nasleduje Marion do jej maringotky, kde sa dievčina zamýšľa nad svojou samotou - a z jej vnútorného monológu je zrejmé, ako veľmi túži po láske. Damiel súcitne načúva jej myšlienkam, pomôcť jej však zatiaľ nedokáže. Počas obrazu vzduchom „letiacej" Marion - a následne v scéne, keď sa Marion v maringotke prezlieka zo svojho úboru, sa v dovtedy čiernobielom filme odrazu nečakane objaví farba ako „nová skúsenosť" pre anjelov, ktorí nepoznajú fyzický svet a teda prirodzene ani jeho farby. Práve Marion sa pre Damiela stáva takouto „novou skúsenosťou" - v súvislosti s ňou anjel získava dovtedy nepoznaný pocit, blízky skutočnému dotyku.

Damiel sa Cassielovi zverí so svojou túžbou „mať svoj príbeh", aby tak mohol „poznatky, získané nadčasovým prizeraním sa, vystaviť skúške pohľadov, výkrikov a pachov". Túži uniknúť z abstraktnej večnosti do konkrétnych dejín - z trochu nudnej anjelskej vševedúcnosti „spadnúť" do preňho oveľa príťažlivejšej drámy ľudskej neistoty, tajomstva a tušenia... „Preč so svetom za svetom!" - zvoláva anjel, ktorý túži vstúpiť do dejín ako človek a je ochotný zriecť sa anjelskej nesmrteľnosti v mene svojej lásky, aby sa milovanej Marion mohol „dotýkať"nielen vo sne. Damiel je rozhodnutý, že „vstúpi do rieky" - „dolu z výšin nenarodených - do brodu času a smrti", aby sa tak konečne naplnila jeho túžba nielen po objatí Marion, ale i po iných pozemských pôžitkoch ako sú chuť kávy či kúpeľ...

Naplneniu Damielovej túžby „mať svoj príbeh", ktorý sa začlení do „príbehu sveta", zodpovedá farebný záver Wendersovho filmu, vyjadrujúci Damielove „nové skúsenosti" - už ako človeka. Pocíti prvý „dotyk", keď mu z Neba na hlavu spadne jeho anjelské brnenie - i prvú chuť, chuť vlastnej krvi z rany na hlave. Je nadšený prvými vnemami - najmä farbami, ktoré nepozná a ktoré ostro kontrastujú s čiernobielym svetom anjelov. Okoloidúci mu dá peniaze na vytúženú kávu - a Damiel ju konečne ochutnáva. Svoj nový život začína Damiel ako človek s rovnakou túžbou poznávať ako deti - „nezaťažený" zvykmi a názormi slobodne hľadí na svet „detsky čistým" pohľadom. V rockovom klube sa stretne s Marion - tá ho spozná ako anjela zo svojho sna a zverí sa mu so svojou túžbou, aby ich vzťah nebol iba jednou z náhod v jej živote, ale záväznou voľbou, v ktorej sa ich príbehy spoja do jedného spoločného príbehu akýchsi nových prarodičov, stelesňujúcich Čas - teda príbehu, ktorý sa stane súčasťou prítomnosti a budúcnosti celého ľudstva, pretože „neexistuje väčší príbeh než príbeh muža a ženy". Damiel symbolicky objíme a pobozká Marion, čím sa mu splní napokon aj jeho najväčšia túžba.

V závere filmu Damiel opisuje okamih úžasu, ktorý mu dalo splynutie s Marion. Naplnením ich lásky dochádza u Damiela k akejsi syntéze medzi fyzickým a duchovným: fyzické spojenie s Marion preňho predstavuje jednak onen vytúžený „dotyk" s milovanou osobou - zároveň však dochádza i k splynutiu v duchovnom význame, keď bolo ich milovaním počaté dieťa - nielen ako plod ich lásky, ale súčasne aj ako jej nesmrteľný obraz, ktorý bude Damiela sprevádzať aj v hodine Smrti - ako čosi, čo túto Smrť presahuje a odkazuje nás tak až kamsi k večnosti, ktorej sa Damiel v mene svojej lásky dokázal zriecť, aby sa k nej vďaka láske opäť mohol vrátiť už ako človek. V symbolickom obraze Marion, kráčajúcej po lane, ktoré jej pridržiava Damiel, sa tak akoby obom napĺňali ich túžby - Marion sa „vznáša" a Damiel konečne cíti „pevnú pôdu pod nohami"... Tak sa končí príbeh anjela, ktorý sa od úžasu nad mužom a ženou stal človekom - a ktorý tak vie „niečo, čo nevie žiadny anjel"...

V takejto „nevedomosti“ je zatiaľ i jeho priateľ Cassiel, ktorý ako anjel strážny naďalej bdie nad ďalšími osudmi hrdinov filmu i celého ľudstva, ktoré tak veľmi potrebuje tak príbehy, aké spolu prežili Damiel s Marion, ako i svojho staručkého anjela-rozprávača Homéra (legendárny berlínsky herec a šansoniér Curt Bois), zosobňujúceho historickú múdrosť ľudstva, akúsi pretrvávajúcu pamäť (nielen) osudov Berlína, „večného básnika", ktorý rovnako ako anjeli a deti dokáže hľadieť na náš svet svojím „nezaťaženým" a „detsky čistým" pohľadom. On, spolu s ďalšími vyvolenými anjelmi-umelcami, akých v Nebi nad Berlínom zosobňujú obľúbený herecký predstaviteľ slávneho poručíka Columba a zároveň bývalý anjel Peter Falk či kultový rockový spevák a pre niekoho možno akýsi „novodobý mesiáš" Nick Cave, pomáha ľuďom dívať sa do seba a podnecovať ich k tomu, aby si sami začali klásť podstatné otázky o svojej existencii.

Posledný záber Wendersovho filmu „o veciach medzi Nebom a Zemou" symbolicky zachytáva „nebo nad Berlínom" - teda práve Nebo a Zem - ako dve roviny, v ktorých sa z akéhosi alegorického teologicko-filozofického pohľadu celý film odohráva. Sú to roviny „nebesko-anjelská" a „pozemsko-ľudská", symbolicky sa prelínajúce v postavách Marion, ktorá je ako vzdušná akrobatka a zároveň i umelkyňa obdarená schopnosťou „odpútať" sa od Zeme a „vznášať sa" nad ňou, kým Damiel, ktorý ako anjel kvôli láske k Marion a iným pozemským pôžitkom dokáže obetovať svoju nesmrteľnosť a „klesnúť" z Neba na Zem, aby sa stal človekom, za svoje pozemské šťastie raz dobrovoľne zaplatí Smrťou.

Nebo nad Berlínom, symbolicky venované všetkým „bývalým anjelom" - a zvlášť Jasudžirovi Ozu, Francoisovi Truffautovi a Andrejovi Tarkovskému - je originálnou filmovou básňou, ktorá oslavuje krásy Života. Ak je dnes Wim Wenders všeobecne uznávaný ako jedna z najvýraznejších osobností súčasnej kinematografie, je to nepochybne najmä zásluhou tohto éterického, svojím humanizmom strhujúceho, jedinečného duchovného diela, plného lásky, nehy a súcitu s človekom, v ktorom sa mu podarilo jednak podať zodpovedajúci obraz o stave európskej civilizácie koncom dvadsiateho storočia, a zároveň i objavne naznačiť potrebné východisko z krízy, do ktorej sa dostala. Dovolím si dokonca tvrdiť, že bez tohto Wendersovho „životného" diela, ku ktorému neskôr nakrútil i jeho voľné pokračovanie Tak ďaleko, tak blízko! (1993), by jeho sláva bola dnes možno ani nie polovičná, čím ale rozhodne nechcem tvrdiť, že je Wenders tvorcom iba jedného veľkého filmu. Myslím si však, že keby pred Nebom nad Berlínom i po ňom už nenakrútil vôbec nič, i tak sa stane nesmrteľným vďaka tomuto jedinému filmu, ktorý bez obáv možno označiť za novodobé klasické dielo.

Peter Gavalier

Recenzia filmu

Nebo nad Berlínom

Nebo nad Berlínom

Der Himmel über Berlin/Les ailes du désir, Francúzsko / Nemecko, 1987, far., 116 min
Réžia: Wim Wenders Scenár: Wim Wenders Kamera: Henri Alekan Strih: Peter Przygodda Hudba: Jürgen Knieper, Laurent Petitgand + rôzne piesne Hrajú: Bruno Ganz (Damiel), Solveig Dommartin (Marion), Otto Sander (Cassiel), Curt Bois (Homér), Peter Falk, Lajos Kovacs, skupiny "Crime and the City Solution" a "Nick Cave and the Bad Seeds"