Keď musí syn prinútiť otca, aby ho splodil.
Silvestrovská party roku 1999. Mladá Francúzska Lucy (Géraldine Pailhas) chce odštartovať nové milénium skutočne svojsky – rada by mala so svojím priateľom dieťa. Arthur (Romain Duris) sa však na rolu otca necíti byť pripravený. Cez dieru na záchode sa dostane do budúcnosti, v ktorej stretne syna Aka (Jean-Paul Belmondo) a svoju – zatiaľ nechcenú – široko rozvetvenú rodinku. Arthurovo rozhodnutie spôsobí, že potencionálne potomstvo môže úplne zmiznúť. Ako majú presvedčiť nezodpovedného Arthura, aby Lucy oplodnil a im umožnil existovať?
Námet cestovania v čase je v kinematografii pomerne starý. Stačí si pripomenúť sériu filmov Návrat do budúcnosti, v ktorých každá alternatíva, zvolená v prítomnosti, vyúsťovala v (nie príliš ružových) budúcich následkoch a tie bolo možno (pomocou stroja času) meniť a tým spätne (re)organizovať prítomnosť. Našťastie sa režisér Cédric Klapisch neuchýlil k moralizujúcim poučkám, že je dobré sa v určitom životnom okamihu vzdať „chľastu“ a hedonizmu a prinútiť sa k uvedomelým činom, vďaka ktorým tu po nás niečo zostane. Rodina, ktorá ešte len má byť splodená, nemá v rukách žiadne účinné (a ani didaktické) zbrane, ktorými by Arthura prinútila „obskákať“ babičku Lucy. Čo čakajú od človeka, ktorý preskočil obrovské časové obdobie a nie je s nimi spätý žiadnymi spomienkami? Keď sa Arthur napokon odhodlá preniesť do budúcnosti genetický odkaz vlastnej existencie, nie je celkom presvedčený o správnosti voľby. Iba dúfa, že (možno) toto je tá správna (a neopakovateľná) chvíľa, ktorá mu prinesie nový život, zážitky i drobné rodinné starosti a radosti... Možno, že cesta, na ktorú práve vykročil, bude pekná...
Nepochybne skvelá architektúra futuristického mesta (výprava filmu bola nominovaná na Oscara) sprvoti ohromí. Originálna zmes tuniských reálií, v ktorých sa parížske monolity (napríklad Eiffelova veža) prepadávajú pod nánosmi piesku, vyzerá ako starobylé archeologické nálezisko, zrekonštruované na technokratickom základe. Urbanisticky, kostýmovo i technicky anachronické miesto je zaujímavé v konfrontácii so súčasnými predstavami filmových protagonistov – na večierok prídu skôr v (pseudo)supermoderných odevoch, napodobňujúc hrdinov z televíznych sci-fi seriálov.
Škoda, že sa živí, aj doposiaľ nenarodení, exhibicionisticky a príliš dlho prechádzajú po postapokalyptickom meste, únavne sa premiesťujú hore dolu, z megaparty do budúcnosti a naopak, čo spomaľuje tempo deja a po čase začne toto pobehovanie a naháňanie pekelne nudiť.
Film by sme mohli nazvať sci-fi komédiou, keby nevarioval (ne)smiešne situácie a keby v humore miestami nezachádzal do rozpačitej trápnosti. V skutočnosti, Klapisch nezvládol ani dramatickú, resp. tragickú a ani komickú polohu príbehu. V scénach zo súčasnosti sa komediálne zápletky odvíjajú od jedinej schémy (mladý otec kontra starý syn a prevrátené generačné vzory správania sa), večierok sa hemží kŕčovitými gagmi (letiaca spermia, zúfalá Clotilde, rozšantený podnapitý Belmondo). Bývalá hviezda francúzskeho filmu, Jean-Paul Belmondo pôsobí presne naopak, než by mal – s prestarnutou vizážou takmer vždy úboho a smutne a to aj tam, kde by mal pobaviť a v dramatických okamihoch (keď plače na hrudi svojej „mŕtvej“ matky) akosi smiešne.
Keby sa film okázalo nechvastal „hollywoodskou“ veľkoprodukciou, neobsadzoval hercov, ktorým sa už nechce hrať a nerozprával vtipy, na ktorých sa nikto nesmeje, mohol by byť z neho celkom slušný projekt. Možno.
