Dnes je 20.September 2017, meniny má Ľuboslav(a), zajtra Matúš

Katalóg filmov

Katalóg filmov
Možno
Keď musí syn prinútiť otca, aby ho splodil.

Keď musí syn prinútiť otca, aby ho splodil.

Silvestrovská party roku 1999. Mladá Francúzska Lucy (Géraldine Pailhas) chce odštartovať nové milénium skutočne svojsky – rada by mala so svojím priateľom dieťa. Arthur (Romain Duris) sa však na rolu otca necíti byť pripravený. Cez dieru na záchode sa dostane do budúcnosti, v ktorej stretne syna Aka (Jean-Paul Belmondo) a svoju – zatiaľ nechcenú – široko rozvetvenú rodinku. Arthurovo rozhodnutie spôsobí, že potencionálne potomstvo môže úplne zmiznúť. Ako majú presvedčiť nezodpovedného Arthura, aby Lucy oplodnil a im umožnil existovať?

Námet cestovania v čase je v kinematografii pomerne starý. Stačí si pripomenúť sériu filmov Návrat do budúcnosti, v ktorých každá alternatíva, zvolená v prítomnosti, vyúsťovala v (nie príliš ružových) budúcich následkoch a tie bolo možno (pomocou stroja času) meniť a tým spätne (re)organizovať prítomnosť. Našťastie sa režisér Cédric Klapisch neuchýlil k moralizujúcim poučkám, že je dobré sa v určitom životnom okamihu vzdať „chľastu“ a hedonizmu a prinútiť sa k uvedomelým činom, vďaka ktorým tu po nás niečo zostane. Rodina, ktorá ešte len má byť splodená, nemá v rukách žiadne účinné (a ani didaktické) zbrane, ktorými by Arthura prinútila „obskákať“ babičku Lucy. Čo čakajú od človeka, ktorý preskočil obrovské časové obdobie a nie je s nimi spätý žiadnymi spomienkami? Keď sa Arthur napokon odhodlá preniesť do budúcnosti genetický odkaz vlastnej existencie, nie je celkom presvedčený o správnosti voľby. Iba dúfa, že (možno) toto je tá správna (a neopakovateľná) chvíľa, ktorá mu prinesie nový život, zážitky i drobné rodinné starosti a radosti... Možno, že cesta, na ktorú práve vykročil, bude pekná...

Nepochybne skvelá architektúra futuristického mesta (výprava filmu bola nominovaná na Oscara) sprvoti ohromí. Originálna zmes tuniských reálií, v ktorých sa parížske monolity (napríklad Eiffelova veža) prepadávajú pod nánosmi piesku, vyzerá ako starobylé archeologické nálezisko, zrekonštruované na technokratickom základe. Urbanisticky, kostýmovo i technicky anachronické miesto je zaujímavé v konfrontácii so súčasnými predstavami filmových protagonistov – na večierok prídu skôr v (pseudo)supermoderných odevoch, napodobňujúc hrdinov z televíznych sci-fi seriálov.

Škoda, že sa živí, aj doposiaľ nenarodení, exhibicionisticky a príliš dlho prechádzajú po postapokalyptickom meste, únavne sa premiesťujú hore dolu, z megaparty do budúcnosti a naopak, čo spomaľuje tempo deja a po čase začne toto pobehovanie a naháňanie pekelne nudiť.

Film by sme mohli nazvať sci-fi komédiou, keby nevarioval (ne)smiešne situácie a keby v humore miestami nezachádzal do rozpačitej trápnosti. V skutočnosti, Klapisch nezvládol ani dramatickú, resp. tragickú a ani komickú polohu príbehu. V scénach zo súčasnosti sa komediálne zápletky odvíjajú od jedinej schémy (mladý otec kontra starý syn a prevrátené generačné vzory správania sa), večierok sa hemží kŕčovitými gagmi (letiaca spermia, zúfalá Clotilde, rozšantený podnapitý Belmondo). Bývalá hviezda francúzskeho filmu, Jean-Paul Belmondo pôsobí presne naopak, než by mal – s prestarnutou vizážou takmer vždy úboho a smutne a to aj tam, kde by mal pobaviť a v dramatických okamihoch (keď plače na hrudi svojej „mŕtvej“ matky) akosi smiešne.

Keby sa film okázalo nechvastal „hollywoodskou“ veľkoprodukciou, neobsadzoval hercov, ktorým sa už nechce hrať a nerozprával vtipy, na ktorých sa nikto nesmeje, mohol by byť z neho celkom slušný projekt. Možno.

Magdaléna Macejková
autorka je študentkou filmovej vedy

Recenzia filmu

Možno

Možno

Peut – être, Francúzsko, 1999, far., 109 min
Réžia: Cédric Klapisch Scenár: Santiago Amigorena, Alexis Galmot, Cédric Klapisch Kamera: Philippe Le Sourd Strih: Francine Sandberg Hudba: Loïc Dury, Magister Dixit Hrajú: Jean-Paul Belmondo, Romain Duris, Géraldine Pailhas, Julie Depardieu, Emmanuelle Devos, Bass Dhem, Léa Drucker, Hélène Fillières, Vincent Elbay, Cédric Klapisch