Dnes je 19.November 2017, meniny má Alžbeta, zajtra Félix

Katalóg filmov

Katalóg filmov
Ľalie poľné
Dejiny sú nič, keď to nevidíš.

Dejiny sú nič, keď to nevidíš.

recenzia prebratá z Filmových listov

Úvodné trúbkové sólo okamžite navodí atmosféru.

V čase premiéry, v roku 1972, boli na Ľalie poľné pripravení iba pravidelní návštevníci filmových klubov, väčšina ani netušila aký podnetný bude práve videný film pre ďalšie generácie tvorcov.

Ľudia čistých sŕdc, ľalie poľné, tí, ktorí sa nestarajú, čo budú zajtra jesť, zblúdení v prachu ciest, hľadajú stratený domov. Vyspevujú v húfe ľudí dychtivo sa stretajúcich na veselých jarmokoch po prvej svetovej vojne v histórii ľudstva, do prázdnych lúk a lesov vykrikujú vo filme takmer bez deja (dej filmu je príbehom albumových obrázkov) nesmiernu túžbu po ľudskom živote. V melancholickom chcení putujú svetom prerušenej mladosti s presvedčením: „Najhoršie je, keď sa nemožno pozhovárať.“ Hľadajú a nenachádzajú nespravodlivo spretŕhané jemné nitky súvislostí života, prameň odvahy k žitiu. Ľudia jednoduchých vzťahov medzi dobrom a zlom – žobráci, tuláci alebo - ako ich povyšujú tvorcovia – ľalie poľné. Film s jasne nepesimistickou výpoveďou o ranách na duši, o zlomených dušiach, film proti násiliu s jedinou vojnovou scénou na začiatku v obraze, kde usmiaty fotografista bataliónu pripravuje fotografiu na pamiatku. Vojna skončila, všetci sa tvária dôležito, úsmevy. Vo chvíli, keď cvakne spúšť, padne medzi skupinku a fotografistu granát. Zem sa rozletí vysoko do výšky. Krajina je zahalená ranným oparom...

Žobráci, muži v plnom rozkvete síl, slepci putujúci krajinou, počúvajú zvony, svoju jedinú spomienku na domov a spávajú v zvoniciach. Keď sa ich pýtajú, čo nového, odpovedajú ako Matej Hejgeš (Lotar Radványi), ktorý putuje s klarinetom a preto sa cíti byť dôstojnejším žobrákom: „Keby nebola vojna, mohol som byť mlynárom.“

Hladní, unavení, nevyspatí. Hejgeš: „Spať? A načo?“ Keď raz, po prebdenej noci predsa len zaspal, Matejovi klarinet ukradli. Na svitaní stretáva v poliach sedliakov. „Okradli ma, okradli ma,“ žaluje sa, „teraz som už naozaj žobrákom.“ Sedliaci sa za ním zdesene pozerajú. Po chvíli dedinčan s kosou povie: „Hm! Okradli žobráka,... bude zlý rok...“

Hľadať stratený domov bolo v rokoch nastupujúcej „normalizácie“ (1969-1972) riskantným podujatím. Vyše troch rokov schvaľovali Dohnalov a Havettov scenár adaptácie Olbrachtových poviedok Pod zem, pod zem aby ho nakoniec zamietli. V podobe literárnych scenárov zostali tiež Willa Fantázia a Terárium. Funkcionári, ktorí sa v tom čase vyhlásili za zodpovedných za film, Ela Havettu nerozmaznávali.

Raz Havetta vecne skonštatoval: „V čase, keď príprava nového projektu pohltila už veľa energie a všetky peniaze, je kreslenie plagátov výhodnejšie ako odpratávanie snehu, ba dokonca výhodnejšie ako odpredávanie kníh do antikvariátu, keď treba na známky, aby bolo možné odoslať čerstvo dopísaný režisérsky scenár.“

Zázrak bol, keď sa film povolil, nakrútil a premietal. Havetta veril v zázraky intenzívne, žil s nimi intímne. Ľaliám predchádzajúca Slávnosť v botanickej záhrade vyústila v inscenovaný zázrak. Ela Havettu, na pohľad nepatrného, mohol zviditeľniť iba zázrak a Elo s ním počítal. Keď potreboval v Ľaliách poľných široký nadhľad, vybudovali nad komparzom lanovú dráhu, ktorej jedným stožiarom bola veža kostola. Kameru skryli do drevenej kabínky s okienkom. Pri skúškach to išlo bezchybne, ale už pri prvom zábere na ostro lanovka „nespolupracovala“, kamera spadla medzi štatistov, no ako zázrakom nik sa nezranil, ani kamera sa nepoškodila, ba ani nasnímaný film sa neosvetlil.

Bolo to jedinýkrát, kedy sa kameramanovi Dodovi Šimončičovi vymkla kamera z rúk. Jeho imaginatívna kamera skvele pretlmočila nielen režisérove predstavy, ale i impresionistické citácie (Cesta Federica Felliniho) z filmu či z výtvarných diel (klasický obraz Dominika Skuteckého Trh v Banskej Bystrici). Spolu nakrútili čiernobiely farebný film. S červeno-tónovaným erotickým zblížením to bolo trochu prehnané, ale taký bol Elo - vždy šiel až za hranice možného a väčšinou sa mu to podarilo. Havettove diela vznikali z nadšenia zúčastnených. Scenárista Vincent Šikula povedal: „Skôr ako vznikol scenár, vedeli sme, čo nás zbližuje, v čom môžeme jeden druhého podporiť a doplniť.“ A na inom mieste rozhorčene: „...dostal som telegram, prišiel som a nikoho som nenašiel. Od začiatku som šiel do toho s vedomím, že celá táto sranda bude pre mňa stratou. Ak hovorím „sranda“, myslím na tento podnik, samotný film sa mi páči. Musím Ťa obdivovať, aj Šimončiča, že ste sa nezbláznili. Jednoducho si urobím výlet a nepoviem kam. Nech ma produkcia nehľadá, nik nie je doma“.

Improvizovať sa muselo, výrobné náklady filmu so stovkami štatistov neboli vyššie ako dnešné náklady na upútavku k hollywoodskemu superfilmu.

ĽALIE POĽNÉ ( z režijného scenára )

143.

Hejgeš zdvihne zrak. Hejgeš:

Hovorí žartovným tónom. Slnko vychádza na východe a zapadá na

západe. Každá rastlinka sa otvára ráno a

večer zatvára.

144.

Zavalitý sa rozosmeje. Zavalitý:

Vy ste prorok! Čujte, strýko, môžeme ísť

s vami...?!

145.

Hejgeš si prehodí kapsu Hejgeš:

cez plece. Klarinet si So mnou? Blázni! A kam?

drží pod pazuchou. Kam by ste so mnou šli?

Elo Havetta: „Neviem, ako sa Ti páčil scenár, ale podstúpi tvrdé zmeny. Však vieš. Niekedy sa ukazuje byť už všetko hotové a potom sa ukáže, že chýba málo, ale to podstatné! To málo – podstatné preorientuje všetko predchádzajúce do inej polohy. Až potom sa ukáže, že je to vlastne ono, čo bolo na začiatku, ale akosi to nesie v sebe nové kvality (...) Človek si stále musí pripadať ako podvodník, presviedčať ľudí o svojej neotrasiteľnej istote práve vtedy, keď vie, že všetko sa nachádza v najhlbšom zmätku. Ale to už tak asi musí byť. Inak by sa to nehýbalo z miesta a asi by nikdy k žiadnemu nakrúcaniu neprišlo (...) Keď sa pustíš do filmu, už sa ti potom nesníva o prírode. Snívajú sa ti scény – a keď sa zobudíš, nevieš sa rozpamätať, či je to už nakrútené. Fikcia sa mieša so skutočnosťou. Byť režisérom znamená i dokázať presvedčiť rekvizitárov, aby pripravili vrabcov podľa predstavy scenáristu: „Vo vzduchu sa mihne kŕdlik rozrečnených vrabcov.“

„Kníšky modláče, kníšky modláááče!“, vykrikuje podarená postava predavačky spevníkov. Elo Havetta sa modlil z knihy života. Len jedno z mnohých čistých podobenstiev filmu: Do kostolíka vchádzajú žobráci. Mních odchádza.

Havetta bol perfekcionista, ale s odvahou poveriť kostýmami Jarmilu Opletalovú, ktorá na film spomína: „Bol to môj prvý film a nezabudnuteľný zážitok... Zhrozene som sa dívala na dvestohlavý komparz všemožných typov a vekov, ktorý sa neorganizovane tlačil pred kostymárskym autobusom a potom na stohy šatstva. Zdalo sa mi úplne nemožné stvárniť tieto dve hmoty – mŕtvu a živú – v tak krátkom čase k spokojnosti režiséra... A predsa sa stal akýsi zázrak a armáda žobrákov, tulákov, sociálnych prípadov, paničiek a bezprizorných detí stála nastúpená, pripravená na nakrúcanie.“

Všetko malo byť vo filme pravé. Autentický bol Myslíkov prvý autobus zo Šikulových poviedok rovnako ako auto prezidenta Masaryka, ktoré dopravili na filmovanie z Prahy „po vlastných“. V krčme v Doľanoch, keď spisovali štatistov, tí začali ako vlastné mená diktovať mená postáv zo scenára, ktorý nemohli poznať. Aké mená, taká dedina. Opäť magický stret fikcie so skutočnosťou, tak úspešne pretransponovaný do filmu.

Emil Tomaščík, vo filme hluchonemý paholok, pricestoval týždeň pred prvou klapkou a žiadal na produkcii, aby mu vybavili povolenie k pobytu v ústave pre hluchonemých. Jeho tam naštudované gestá vyvolávali pri filmovaní nadšenie celého štábu.

Terka Fábryová navrhla, aby bolo v jednom zábere morča. Režisér súhlasil, také niečo sa k jarmočnej verklikárke hodí, ale kde narýchlo to zviera nájsť? „Ja som si ho už kúpila, aj skrotila“, potešila ho ochotníčka. Žofia Martišová: „Paula je postava napísaná pekne a hodnoverne. Som povďačná tvorcom, že práve mňa poverili jej stvárnením.“

Beznohí „žobráci“ vytvorili skvelý kolektív, bavili sa medzi sebou, keď ich prenášali z taxíkov na pľac, aj oni sa nechali filmom uniesť. Iba málokto dokázal tak ako Havetta skĺbiť výkony ochotníkov s výbornými profesionálmi tak, aby sa medzi nimi zostreli rozdiely bez toho, aby to skutočným hercom uškodilo.

Prvý legionár: Ja som bol zlý vojak, lebo som nikomu neublížil, ani nepriateľskému vojakovi.

Dedinský mládenec: Prečo ste teda vstúpili do légií?

Druhý legionár: Ty tomu nerozumieš...!

Mládenec: Čo by som nerozumel?! Myslíte, že nepoznám dejiny...?

Opitý legionár: Dejiny sú nič, keď to nevidíš!

(z režijného scenára)

Na trhu v Trnave objavil režisér čarovne gýčových trpaslíkov. Všetkých kúpil a večer slávnostne v hoteli odovzdával OSCARA tomu, komu sa za deň podarilo narobiť najviac zmätku. Iba raz sa režisérovi zdalo, akoby bolo všetko prebiehalo v poriadku a rozhodol sa OSCARA neudeliť. Pri večeri ho dostal on sám...

Čas sa vo filme ani na chvíľu nezastavil, film samotný už čas tiež preveril. Kikiríkač Karenský (Ivan Krivosudský) sa kadekoho pýta, koľko je hodín. Odpoveď si porovnáva s časom na svojich hodinkách a vážne upozorňuje: „Ste o minútu starší.“

Elo Havetta dokázateľne ovplyvnil nejedného z významných režisérov, ktorí prišli po ňom. Som presvedčený, že Emir Kusturica jeho filmy videl. Estetický pôžitok a etické posolstvo o čistote a dobrote ľudských vzťahov zostáva dodnes darom pre náročné filmové publikum.

Elo Havetta oficiálne zomrel ako tridsaťsedemročný na prasknutý žalúdočný vred. Posledné tri roky režíroval (vraj výborné) televízne Lastovičky pre mládež, aby mal z čoho žiť. Veľký mág filmu, „ľalia poľná“ z cechu čistých žobrákov, ktorí nekradnú, žil život pomocného režiséra. Kto zabil Ela Havettu?

Pred tridsiatimi rokmi som napísal, že Havetta mal rád ľudí, a podpisujem sa pod to i

dnes.

Peter Repka

Recenzia filmu

Ľalie poľné

Ľalie poľné

Ľalie poľné, Slovensko, 1972, čb., 77 min
Réžia: Elo Havetta Scenár: Vincent Šikula Kamera: Dodo Šimončič Strih: Alfréd Benčič Hudba: Zdeněk Liška Námet: Vincent Šikula - motívy poviedky Nebýva na každom vŕšku hostinec Hrajú: Lotar Radványi (Hejgeš), Vladimír Kostovič (Krujbel), Žofia Martišová (Paula), Ivan Krivosudský (Kerenský), Emil Tomaščík, Marián Filadelfi, Ján Melkovič, Ľudovít Kroner