Obrazy starého sveta

Jedno z najväčších diel slovenskej kinematografie bolo šestnásť rokov zatracované na základe pochybných ideových a estetických kritérií „normalizátorov“. Nevšedný dokument citlivo a s pochopením kreslí podoby starých dedinčanov, žijúcich zdanlivo na okraji spoločnosti, v podmienkach hraničiacich s biedou, ale vo vlastnom svojbytnom svete. V diele inšpirovanom piatimi fotografickými cyklami Martina Martinčeka, ktorého galériu portrétov rozširuje o ïalšie postavy, sa prelínajú fotografie s výtvarne invenčnými dokumentárnymi zábermi, synchrónmi a komentárom. Zobrazením civilizačne nedeformovaných individualít sa Hanák snaží hľadať odpovede na primárne otázky ľudskej existencie (ich sociálna neetablovanosť je jedným zo zdrojov zachovania si harmónie vnútorného sveta, slobody a orientácie na podstatu bytia). Zdanlivá bizarnosť skrýva často tragický osud, zápas s biedou, sebectvom, chorobou, neláskou, starobou, pričom si zachovávajú schopnosť ruvať sa so svetom i sami so sebou, intenzívne prežívať vlastnú existenciu.

V nevšednom dokumente autor citlivo a s pochopením kreslí podoby starých dedinčanov, žijúcich zdanlivo na okraji spoločnosti, v podmienkach hraničiacich s biedou, ale vo vlastnom svojbytnom svete – ich sociálna neetablovanosť je jedným zo zdrojov zachovania si harmónie vnútorného univerza, slobody a orientácie na hlavné veci bytia. „Obrazy starého sveta, to sú etudy o ľuïoch, ktorí ma zaujali svojou vnútornou krásou, múdrosťou a slobodou, čistým a rýdzim vzťahom k základným otázkam života. Sú to vlastne variácie na jednu tému: na tému človeka, stotožneného so svojím osudom, ktorý sa nevzdialil sám sebe“ (Hanák). V diele inšpirovanom piatimi z mimoriadne pôsobivých fotografických cyklov Martina Martinčeka, ktorého galéria portrétov je rozšírená o ïalšie postavy, sa prelínajú fotografie s výtvarne invenčnými dokumentárnymi zábermi, synchrónmi a komentárom. Autenticite je podriadené prelínanie dokumentárnej, inscenačnej a reportážnej metódy stvárnenia. Do filmu je vkomponovaná anketa s otázkou: čo má v živote cenu? Snáï najpôsobivejšími odpoveïami je mlčanie, s kamerou upnutou na starú tvár – neschopnosť prostého človeka odpovedať na „hlbokomyseľnú“ otázku, ale ako dominantnú počujeme odpoveï: „No človek predsa.“ Zobrazením civilizačne nedeformovaných individualít, ktorých zdanlivá bizarnosť skrýva často tragický osud, zápas s biedou, sebectvom, chorobou, neláskou, starobou, pričom si zachovávajú schopnosť ruvať sa so svetom i sami so sebou a intenzívne prežívať vlastnú existenciu, sa dielo monumentálne približuje vnútornému svetu Človeka. Väčšina postáv predstupuje pred kameru v sprievode Händlovej hudby, pôsobivá je aj hudba J. Malovca (elektroakustický skladateľ Novej hudby) a V. Hálka (skladby podľa melódie ľudskej reči). Jedno z najväčších diel slovenskej kinematografie, ktoré popri odkrývaní hodnoty a zmyslu ľudskej existencie je aj významným príspevkom k hľadaniu identity národa, bolo divákom 16 rokov zneprístupnené na základe pochybných ideových a estetických kritérií „normalizátorov“ (odsúdené za „estetiku škaredosti“ dnes divákov napåňa nezvyčajným katarzným blahom).