Biela stuha

Kompozičným znakom a stmeľujúcim gestom čiernobieleho filmu o zvláštnych nehodách v rakúskej dedinke na začiatku 20. storočia je prísnosť, až striktnosť a askéza vlastná nielen väčšine postáv, ale aj ich tvorcovi, ktorý dokáže byť na publikum skutočne tvrdý. Film má dôkladne vystavaný scenár, napísaný s absolútnym odstupom cynicky chladného pozorovateľa, a pregnantne volené slová zatínajú do živého.

Haneke ako vyštudovaný psychológ a syn duchovného dobre vie, čo dokážu s ľuďmi urobiť potláčané pudy a neľútostne ukazuje, že človek síce môže byť civilizáciou kultivovaný, ale v niektorých obdobiach je spoločenských pravidel a príkazov toľko, že kultúra na človeku pácha skôr násilie a deformuje ho tak, až násilie začne chcieť vracať.

Majstrovstvo a podmanivosť Bielej stuhy spočíva v tom, že pri svojej úpornosti dokáže byť atraktívna. Je to detektívne mystérium a špičková dobová dráma, ktorá vťahuje divákov do deja a núti ich porozumieť jadru problému. Biela stuha pracuje ako zlovestne dokonalý stroj na terorizovanie publika, ktorý však podlieha jeho zvláštnemu kúzlu, pretože tuší, že táto lekcia má omnoho hlbší zmysel. Jej závažnosť tkvie v tom, že nás prinúti premýšľať o zdanlivej idyle a ctnostnej čistote nie ako o nejakej fasáde, ktorá chráni pred prenikaním zla navonok, ale naopak ako o podhubí, z ktorého zlo rastie.

Základným kompozičným znakom i stmeľujúcim gestom tejto čiernobielej snímky o podivných nehodách v rakúskej dedinke na začiatku 20. storočia je prísnosť, až striktnost a asketickosť, ktoré sú vlastné jednak väčšine postáv, ale aj tvorcovi, ktorý dokáže byť na publikum naozaj nepríjemný. Biela stuha má dokonale vysústružený scenár, napísaný s absolútnym odstupom cynicky chladného pozorovateľa a so slovami, ktoré tnú do živého. Ako je u Hanekeho zvykom, chýba sprievodná hudba, mnoho obrazov má nemilosrdne a nepríjemne statickú kompozíciu a pohľad kamery sa často zastaví na hranici, kedy nie je otvorene vidieť samo násile, ale diváci si napriek tomu uvedomujú jeho dôsledky. Rozprávanie je až dusivo zošnurované ako korzet obopínajúci a haliaci telo ústrednej záhady, ku ktorej rozriešeniu sa nedá preniknúť a je napínavá až do posledných minút. V každej scéne je cítiť tieseň a pod povrchom bublajúcu agresivitu a zúfalstvo.

Michael Haneke, nar. 23. marec 1942, Mníchov, Nemecko
Vyrastal vo Viedni, kde vyštudoval filozofiu, psychológiu a drámu. Živil sa najprv ako filmový kritik, neskôr ako televízny redaktor, dramaturg a režisér televíznych inscenácií. Ako filmový režisér uviedol snímky Siedmy kontinent a Bennyho video, ktoré pritiahli medzinárodnú pozornosť. V roku 2001 zaznamenal svoj prvý festivalový úspech so snímkou Pianistka, za ktorú získal Veľkú cenu poroty v Cannes a rad ďalších cien. Jeden z jeho nasledujúcich filmov Utajený získal na tom istom festivale Cenu za réžiu, s najnovšou Bielou stuhou Haneke už v Cannes zvíťazil. Pozoruhodným experimentom v jeho filmografii je aj remake vlastnej snímky Funny Games, ktorého americká verzia s inými hercami záber po zábere kopíruje originál.

Filmografia:
Siedmy kontinent (Der siebente Kontinent, 1989), Benny’s Video (Bennyho video, 1992), 71 Fragmente einer Chronologie des Zufalls (71 fragmentů chronologie náhody, 1994), Lumière & spol. (Lumière et compagnie, 1995), Das Schloss (Zámek, 1997), Funny Games (1997), Code inconnu: Récit incomplet de divers voyages (Kód neznámy, 2000), Pianistka (La pianiste, 2001), Le temps du loup (Čas vlkov, 2003), Utajený (Caché, 2005), Funny Games USA (Funny Games, USA, 2007), Biela stuha (Das weisse Band, 2009)